Vrba-Wetzler Memoriál - chodiaci pamätník

Cena za útek a cena za pravdu o lži

Chodíme po areáli koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Leje ako z krhly. Všade je blato. Chatrné tenisky sa mi premočili. Podchvíľou som sa zakrúcala do dlhého svetra, ale aj tak mi bolo trochu chladno, a to bolo leto v plnom prúde, začiatok augusta 2022. 

V mysli sa vraciam k slovám slovensky hovoriacej sprievodkyne o tom, aká bola cena za útek z lágru. Všetci vedeli, čo ich čaká, keď večer pri kontrole bude niekto chýbať. Siaham do svojich poznámok z výkladu a opäť ma premkýna hrôza.

Hľadanie väzňa trvalo tri dni. Esesáci sa úporne snažili o to, aby z tábora neunikla žiadna informácia, a teda ani žiadna živá duša. Preto si dali tak záležať. Ako trest za niečí útek museli ostatní väzni koncentračného tábora prestáť pred barakmi celú noc - za každého počasia, v každom ročnom období. Nehovoriac o exemplárnych trestoch na tých, ktorých pri úteku chytili. 
Raz ktorýsi z nastúpených väzňov poprosil esesáka o možnosť urobiť potrebu. Odpoveď bola, že ju má urobiť do nohavíc. Následne mu “za trest” bolo prikázané si svoje nohavice vyzliecť, zvinúť ich spolu s výkalmi a držať ich po zvyšok noci v zuboch…
Inokedy, po pokuse o útek, boli opäť väzni zhromaždení, aby celú noc stáli bez pohnutia na apelplaci. Bola medzi nimi tehotná žena. Tento raz bol január, tuho mrzlo. Státie na apelplaci prežila. Skoro ráno v baraku porodila. “Za trest” prikázal esesák vyniesť novorodeniatko pred barak, a pohodiť ho na zem, aby sa v zúfalom plači stalo potravou pre potkany…

Bezhraničné ponižovanie, obludná surovosť - slabé výrazy. Myslím, že na toto neexistuje výraz… až sa človeku zdá, že to nedokáže ani poňať, nieto ešte popísať.

Cena za útek bola známa. A predsa všetci túžili po tom, aby sa svet dozvedel, čo sa v táboroch smrti deje. Napriek tomu, že vedeli, čo bude nasledovať, mnohí neváhali pomáhať tým, ktorí sa  k úteku odhodlali. 
Z Auschwitzu sa o útek pokúsilo iba niečo cez tristo väzňov, no podarilo sa to len hŕstke z nich. Medzi nimi boli aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Príslušníci táborového odboja vymysleli strategický plán úteku. Horúčkovito zhromažďovali všetko potrebné, aby okolo úkrytu Vrbu a Wetzlera, v ktorom mali vydržať skrčení tri dni, vytvorili takú pachovú clonu, ktorá by zabránila esesáckym psom týchto dvoch slovenských židov vystopovať. Nehovoriac o zhromažďovaní informácií, ktoré mali o absolútne neuveriteľnej továrni na smrť svetu priniesť.
Ich strastiplná a veľmi nebezpečná, 130 km dlhá cesta z Auschwitzu do Žiliny, počas ktorej putovali cez hory po nociach, skrývajúc sa, hladujúc, s takmer zničenými nohami, úzkostlivo chrániac v snehu a vode motáky, na ktorých boli zachytené nákresy tábora, záznamy o počte zavraždených, ich stála takmer všetky fyzické i psychické sily.
Za pomoci niekoľkých dobrých ľudí, riskujúcich svoje životy i životy svojich rodín, sa Vrbovi a Wetzlerovi po dvoch týždňoch podarilo dostať do Žiliny, kde vznikla 32-stranová “osvienčimská správa”. Správa sa stala jedným z najcennejších dokumentov 20. storočia. Mala zamedziť ďalším deportáciám a ďalšiemu masovému vraždeniu, najmä maďarských židov. 
Zdesení zástupcovia židovskej rady vypočúvali každého z nich zvlášť a porovnávali ich výpovede, pretože neboli v stave uveriť tomu, čo im títo dvaja muži opisovali…

Náhle si uvedomujem, že výklad milej a vedomostne zdatnej slovensky hovoriacej sprievodkyne v tábore Auschwitz-Birkenau bol prepletený vetou, ktorú opakovala zdanlivo neprirodzene často. A myslím si, že je nedozerne dôležitá:

“Lož je pracovný nástroj propagandy”. 

Keď sme stáli v Mexiku, časti koncentračného tábora Auschwitz, na mieste, z ktorého Vrba s Wetzlerom utiekli, mi táto veta zaznela ešte silnejšie. V spojení s výkladom vyznieva desivo: “Tu stála potemkinovská dedina s rodinami z Terezína. Mohli nosiť vlastné šaty, dovolili im imitovať bežný život, čo im dodávalo nádej, že sa všetko čochvíľa skončí. Táto časť tábora mala navodzovať dojem, že život v ňom je úplne normálny. Na zmietnutie akýchkoľvek podozrení smerom do verejnosti, že by to mohlo byť inak…”
Splynovanie 3792 “obyvateľov” tejto akože výkladnej skrine nového šťastného života židov po ich deportovaní do neznáma, ktoré sa udialo za jeden jediný deň, je tiež súčasťou správy. Ide o najväčšiu hromadnú popravu československých občanov.”

“Lož je pracovný nástroj propagandy”, opakujem si pre seba a premýšľam o tom, ako sa sto-krát opakovaná lož stáva pravdou.

Tak rada by som poodhalila pravdu o plánovanom osude slovanských národov, ktorý mal byť v Tretej ríši nadobro spečatený. Kiež by sa táto pravda dostala do uší a do srdca tých, ktorí sa pohrávajú s neonacistickými myšlienkami… kiežby porozumeli, čomu uverili.
Mengele, doktor na rampe pri selekcii, robil zverské pokusy na dvojičkách. Chcel objaviť spôsob, akým by sa ženám v “ríši” darilo privádzať na svet viac ako jedno dieťa. Clauberg zas vpichoval ženám vo veku 18 až 28 rokov do vajíčkovodov substancie s formalínom. Tie spôsobili zápal tkanív a znemožnili plodnosť. Mnohé z nich zomierali v krutých bolestiach…
Čo bolo cieľom? Získať bezoperačný spôsob sterilizácie žien z “východných národov”, inak povedané pohodlne zlikvidovať slovanské národy.

O tomto, ale i mnohom inom sme sa rozprávali cestou z Auschwitzu do Žiliny počas celého týždňa, majúc denne v nohách okolo 20 až 30 km. V dobrej obuvi, najedení, so sprievodným autom, pripraveným nás na meeting pointoch v krízovej situácii odviezť na miesto ubytovania. Štvrtý deň pochodu, deň bez chôdze, nám prednáškou o antisemitizme, pomeroch vo vojnovom slovenskom štáte, arizácii, spestril riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi, Martin Korčok. 

Vznikli aj nové priateľstvá, dokonca sme si navzájom duchovne slúžili. V rozhovoroch sme načreli aj do hĺbky osobnej roviny…

Pridajte sa k nám na ďalší pochod Vrba-Wetzler Memoriál. Mimochodom, získať slovensky hovoriacu sprievodkyňu v Auschwitzi je možné iba s veľkým predstihom. 

Tím ICEJ Slovensko